sandal

Každé auto má svoj pach … interiér myslím, samozrejme. Ak by šlo o exteriér, zrejme by šlo o nevábny puch, podľa toho čím by sa autíčko brodilo a ak by šlo o nákladné, čo by vozilo.

Ale k tomu interiéru.

Kedysi, ako tuhý fajčiar som vypaľoval zobák aj pri šoférovaní a to auto aj tak zapáchalo. Tento óder sa nedá inak charakterizovať, len ako zápach, keď ráno otvoria krčmu – viete, už neide o dym, ale o smrad, ktorý vydáva všetok inventár a hlavne steny. Nazval by som ho močkotabaková zatuchlina obrovská. Vhodnejší názov neexistuje. Nuž a v tom aute to bolo niečo obdobné, síce slabšieho vydania, ale v stiesnenom priestore to malo svoju silu. Pritom šlo o služobné auto a všetci referenti, ktorí s ním jazdili boli fajčiari … aj pasažieri (dnes je fajčenie klasifikované pomaly ako zločin). Interiér tohto auta aj tak vyzeral – neustále plný popolník, bordel po zemi a ak ste sa nedopatrením dotkli čelného skla (zvnútra), umazali ste sa – od nikotínu. Samotné fajčenie za volantom prinášalo aj rôzne drama – raz, ako som za jazdy dofajkal, stiahol som okno a vyhodil vajgla von. Ten mi prúd vzduchu vrátil späť a vajgel mi zapadol medzi chrbát a operadlo. Poťahy silonové, moja bunda silonová, kým som našiel vhodné miesto na odstavenie auta už som tlel ja aj operadlo. Do popuku. Inokedy sme zas išli v plnom počte, okná posťahované, zopakoval som manéver s vyhodeným vajglom, no ten sa vrátil do auta zadným oknom a padol kolegovi do klína … nepekne ma vtedy tituloval. Ale prežili sme to. Tieto spomienky, s odstupom času, vnímam už ako hodne extrémne, bola iná doba, iné autá (Š120), boli sme mladí.

Interiér dnešných áut je úplne inde … v takom by som si nikdy nedovolil zapáliť cígo (okrem toho, že už dávno nefajčím), ba ani otvoriť keksíky, akurát sa tak napijem (len číru minerálku, nič lepkavé). Hovorím o interiéri cudzích áut, lebo drvivá väčšina majiteľov sa o svoje auto stará ukážkovo – ten interiér doslova spieva. Rozumnú starostlivosť pochopím, mnohí v aute strávia veľa času. Ale jedno, čo nepochopím, to sú tie arómy, esencia, stromčeky, olejčeky – ja to nazývam pachoty. Auto je auto, nie záhon fialiek, či cukráreň. Minule som šiel po chodníku, predo mnou zastavilo auto a z neho vystúpil šofér – namakaný chlap, vysoký, samý sval, taký tvrďas, poznáte to. A voňal vanilkou. Chápete to? Tvrďas, ktorý si buduje image búchača a vonia po vanilke, ktorá sa naňho vstrebala v aute. To sú dnešný chlapi – ja hovorím zo salónov a fitnesiek.

Čo sa týka zdravotného hľadiska, myslím si, že inhalácia týchto pachot nemôže priniesť nič dobré. Pomaly polovica potravín, ktoré konzumujeme sú evidované ako karcinogénne o chemických látkach ani nehovoriac a teraz si zoberme tieto sračky. Vieme odkiaľ sú? Kto ich vyrobil? Z čoho? Za akých hygienických podmienok? Je to stále chemická látka, ktorú vdychujeme, dostáva sa nám do krvného obehu a pritom neide o jedno, dve vdýchnutia, ale pri dlhšej ceste sú to hodiny … a každý deň. Tak bacha. Pritom pochybujem, že sa následne na onkológii  pýtajú pacientov čo všetko na sebe spáchali.

Každý máme svoj vkus a svoj názor. Na všetko. Auto má byť čisté, upratané a má byť cítiť autom. Ničím iným, len tým.

Čo  myslíte?