sandal

Tí čo boli niekedy pri sútoku Dunaja a Moravy, poznajú prapodivný schátralý objekt pod hradným bralom.                                                                    Foto: archív autora

Objekt je postavený v duchu neatraktívnej, strohej architektúry, čo napovedá, že ide o funkčný objekt – hádam reštaurácia, či budova akéhosi spolku. Podľa daného slohu a použitých materiálov by človek typoval dobu výstavby 1930 – 1950.                                                                   Foto: archív autora

Nikdy som nad tým nerozmýšľal, pričom som okolo objektu prechádzal mnohokrát. Až raz ..

Motal som sa pri danom objekte, pofotieval som si hrad, Dunaj, Rakúsko, keď sa ku mne priblížila skupina českých občanov. Česi si vážia históriu, sú veľmi zvedaví … všade sa dostanú, všetko chcú vidieť, všetko chcú vedieť. Pri tomto objekte sa pristavili. Jedna pani z tejto skupiny sa otočila k objektu, rozkročila sa, ruky v bok a začala:

„Kterej vůl tady postavil tuhle barabiznu? Kterej hulvát to navrhnul a co za zvíře to postavilo !?! To je hnus, je mi z toho blivno !!!“

Ostatní sa pridávali:

„No jóó Máňo, Ty vole máš recht. Nevkus světem vládne.“

… a už si z toho robili prdel, ako to len Česi vedia 🙂 .

To stačilo, aby som mal v hlave červíka. Tá všímavka „Máňa“ mala pravdu. Čo to je za objekt, kto ho postavil? Bol vôbec niekedy funkčný?

Začal som nad tým uvažovať.

Už cestou domov som sa snažil spomenúť, či som niekedy videl tento objekt v prevádzke. Tak sa mi zdalo, že kedysi pradávno, keď som bol malý, bola tu akási reštaurácia … ale to mi zas nesedelo, lebo to boli 60-te roky a myslím, že v tej dobe bola táto časť Devínu pre verejnosť uzavretá. Ale na druhej strane práve koncom 60-tych rokov začalo uvoľňovanie režimu. Na nič som neprišiel, pokiaľ som túto problematiku neprelustroval na nete (čo by sme dnes boli bez netu 🙂 ).

No a veru vyňúral som veľmi zaujímavú históriu tohto objektu:

Za II.svetovej vojny patril Devín do Rakúska a Rakúsko, ako vieme bolo súčasťou III. ríše. V tej dobe a v tom politickom stave, v akom sa Európa nachádzala bola zvýšená aktivita, čo sa týka výstavby prírodných divadiel, či amfiteátrov. V takýchto amfíkoch sa konali kultúrne a politické aktivity, čím sa upevňovala a šírila myšlienka tisícročnej ríše (v skutočnosti necelých 6 rokov). Takže to bol nástroj propagandy a takýchto objektov vystavil Jožko Goebbels po celej Európe stovky. Iróniou je, že amfík na Devíne dostavali až koncom vojny, takže príliž Jožinkovi neposlúžil. Ani nestihol natiahnúť fluidum, ktoré by dalo miestu genius loci tej doby.

Po skončení vojny boli snahy využiť daný objekt na akési Slovanské dni …                                                                   Foto: archív autora

… ale v tomto smere sa žiadna tradícia nevytvorila. Je to škoda. Prostredie je mimoriadne atraktívne … ak by sa toho chytil schopný manažer a zapracoval by rovnako schopný projektant, mohol by to byť masívne navštevovaný kultúrny stánok v prírode. Stačí sa len zamyslieť, koľko pekných, mlých amfikov v Bratislave máme … dva – tri? A koľko sme ich mali? Mohol by byť jeden veľký.

Momentálne je tendencia zbúrať daný objekt, ale ani na to nie sú peniaze. V tomto stave je objekt skutočne ohyzda a je pre všetkých neprijateľný, ale kým príde prvý báger, treba ešte pouvažovať. Ešte je čas. Neničme si históriu, aj keď nie je vždy oslavná a ľúbivá. História je len jedna, aj keď ju každý spomína inak.

Časť amfiku dnes:                                                                  Foto: archív autora

P.S.: Keď som pri Devíne, vyzerám, či neuvidím Máňu, aby som jej uzrejmil, kterej vůl …. 🙂