Dvaja chlapi hádžu lopatami, len tak fičí, radosť na nich pozerať, ako im ide robota od ruky. Je na nich vidieť, že s lopatami majú dlhoročnú prax a sily majú evidentne dosť, hoc už je temer koniec pracovnej smeny. Za celý čas prehádzali hodne materiálu a obaja majú približne rovnaký výkon, takže predpoklad je, že majú aj rovnakú plácu … ale nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Jeden z nich je totižto „invalid“.
Taký invalid – čo to obnáša? Nie je v našej spoločnosti diskriminovaný? Má zabezpečený životný štandard hodný občana nášho štátu? Tuto pozor – musíme rozlišovať invalida a „invalida“. Sú invalidi, ktorí sú na tom veľmi biedne ako zdravotne, tak aj ekonomicky, spoločensky a určite aj psychicky – smutné príbehy, ktoré poznáme zo svojho okolia, z rodiny a mnohokrát aj televíznych reportáži, kde nám reportéri tlmočia neradostný údel skutočne invalidných spoluobčanov – ich príbehy, ich starosti a starosti ich blížnych, problémy dotknutých inštitúcií – zdravotníctvo, domy dôchodcov, stacionáre, opatroveteľké služby. Myslím, že veľkým súhrnným činiteľom je mnohokrát náš klasický problém – peniaze. Skutočne ich niet, alebo je problém v ich spravodlivom prerozdeľovaní?
Vrátim sa k tým dvom makačom s lopatami, respektíve k tomu „invalidnému“. Poznám niekoľko prípadov pracujúcich invalidov a je pravdou, že nie všetci sa zrovna oháňajú lopatiskom, ani holými rukami nelámu kameň v lome. Ale spája ich rovnaké story:
Začiatky „invalidného“ pracujúceho sú poznačené občasnými PN-kami. Jeden z takýchto adeptov mi prezradil, že najlepšie je zamerať pozornosť lekárov na problémy s hlavou, alebo chrbtom – diagnóza sa ťažko určuje a pri týchto „aparátoch“ končí sranda, takže lekári to berú vážne. Postupne treba PN-ky predlžovať a zintenzívniť ich výskyt. Po tejto predpríprave nastáva ťah na bránku – treba nemocenskú natiahnúť na celý rok. V tomto období je vhodné zabezpečiť si opornú paličku, ba aj dve (dobrý pozorovateľ vidí na prvý pohľad, že palička skôr zavadzia, ako pomáha – u ošetrujúceho lekára táto pozorovacia schopnosť zrejme absentuje) a v priebehu roka si zoparkrát privolať RZP (však to ostatní blbečkovia zaplatia). Na a na koniec tu je priamy kop – posudková komisia, ktorá udelí konečné resumé. V komisii sú špecialisti, lekári s dlhoročnou praxou, takže ich rozhodnutie, posúdenie je nevyvrátiteľné a pokiaľ príde nešťastný adept na invaliditu na vozíku a s dvojkilovým fasciklom zozbieraných spisov, tak sa pred komisiou nemusí ani vyzliekať – veď nie sme pri odvode.
V prípade, že postihnutý zúfalec je uznaný „invalidným“ (aj 100%-tným) od samého zúfalstva nad svojím stavom sa behom mesiaca zamestná, poprípade sa vracia na svoje miesto vo firme, lebo zamestnávateľ bol povinný miesto držať. Všetci sme spokojní, invalid maká, nič ho už nebolí, dokonca sa usmieva (alebo vysmieva?), veď k riadnemu platu má každý mesiac tučný bonus.
A čo skutoční invalidní občania? Tí sa zrejme až tak neusmievajú – možno by sa aj, ak by sa im dostalo to, čo im druhí ubrali… ale ako poznám naše štátne inštitúcie, tie prostriedky by určite skončili úplne inak, ako rozum káže