Kedysi sa kradlo a pritom nechýbalo 🙂
Bolo to špecifikum daného hospodárstva, že sa rozkrádalo na všetkých stupňoch vývoja akéhokoľvek produktu … a div sa svete, na konci bol výrobok, kvalitný produkt. Ako to bolo možné? ZÁZRAK !!!
Zopár príkladov.
Na vidieku aspoň jeden člen domácnosti pracoval v poľnohospodárskom družstve, ale čím viacerí tím lepšie … a doma sa chovali rôzne domáce zveri – prasiatka, kačky, zajace, sliepky. Viem, družstevníci dostávali naturálie a ani by som si nedovolil obviniť celý národ z nepoctivosti, ale našli sa aj takí, ktorí pomkli aj za tých poctivých. A pritom družstevný dobytok hladom netrpel. Hovorilo sa: „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“ Vlastne sa slovo kradnúť ani nepoužívalo, skôr premiestňovať.
Na stavbách, tam sa tiež darilo lepkavým prstom. Veď taký murár aj s prihadzovačom išli poobede na fušku, tak predsa nebudú kupovať materiál, keď na stavbe sa ho váľa neúrekom. Ako ho vyniesť? Nič ľahšie – na vrátnici je Pišta báči, je to bývalý kolega, s tým sa dohodne každý. A pritom sa postavil objekt celý, nechýbalo mu ani kus múra, ani kus chodníka.
Pumpárov, krčmárov, mäsiarov, zeloovocárov, automechanikov nebudem ani spomínať. Spomeniem len školské jedálne – tam sa kradlo veľkoryso. Viem to, lebo za mojich čias vyšetrovali našu súdružku vedúcu chlapci z kriminálky (uhrali to na spodnú hranicu – takže súdružka vedúca zostala naďalej aj vedúcou, aj súdružkou). V týchto jedálňach sa kradlo tak, že sa nakúpilo za menej, ako bola určené + z rozdeľovne (hlavne mäsa) prišlo menej a inej kvality + kuchárky si museli brať každý deň výslužku = takže čo asi museli mať deti na tanieri? A pritom sme sa vyvinuli celkom zdatno, zdravo.
A možno je to celkom inak a predsa len to všetko niekde chýbalo. Možno sme si ten socializmus rozobrali sami … kúsok po kúsku. Poniektorí z dola, od základu, poniektorí zvrchu, odtiaľ mali lepší prehľad, aj lepšie mohli „zabagrovať“.
V dobe našich starých otcov, za prvej republiky bola krádež niečo neprípustné, nemysliteľné – bola to činnosť najväčšej zberby a spodiny. Ak by také niečo urobil „slušný“ občan, do smrti by sa nezbavil tohto biľagu. Ani jeho tretie pokolenie. Tak kde sa to v nás vzalo? Je fakt, že socík sa snažil potlačiť vzťah k vlastníctvu majetku, ale predsa k spoločnému sa tento cit nikdy tak nevyvinie. Takže tento vzťah sa zmrzačil do tej miery, že sme považovali spoločné za vlastné, či ako? Neviem.
Dnes kradnutie, krádež, zlodejina … nazvime to akokoľvek, je v úplne inom ponímaní. Bežný človek, ten už „dokradol“ – jednak sa materiál len tak ledabolo nepovaľuje, na vrátnici už nie je Pišta báči a tresty sú prísne. Len najzákladnejší trest – vyhodenie z práce môže byť likvidačný. Dokonca aj pumpári, či krčmári majú utrum.
Ale o čo menej pokušení majú bežní ľudia, o to väčšie možnosti majú vysokopostavení podnikatelia, banky, politici. Len aby si ten kapitalizmus nerozobrali kúsok po kúsku ….