„Vojna nie je kojná“, či „Vojna spraví z chlapca chlapa“ … sú jedny z mnohých ľudových múdrostí preverených niekoľkými generáciami našich predkov, pričom výrazom „vojna“ sa nemyslela skutočná vojna, ale len služba v armáde – po našom zelená buzerácia. Ja som mal to šťastie, že som v armáde bol a prešiel som si v nej všeličím. V dobe, keď som slúžil, som samozrejme zastával názor o absurdnosti a zbytočnosti inštitúcie, ako je vojsko, lampasáci, kasárne a zbrane. Bol to zabitý čas – u niekoho dva roky, u iného jeden rok, či päť mesiacov, ale našli sa aj taký nespratníci, ktorí slúžili tri roky (Sabinov).
Nechcem písať o tom, čo sa v armáde dialo, s čím všetkým som sa tam stretol, akých spolubojovníkov som mal, akí lampasáci so mnou manipulovali. Je to 30 rokov stará záležitosť. Spomeniem hádam len to, že som slúžil v bojovom útvare na západnom okruhu pri rakúsko-nemeckých hraniciach – žiadna selanka, teda.
Podstatné je, čo som si z toho všetkého odniesol, čomu som sa v armáde naučil a čomu odnaučil. Ak by som urobil zvislú čiaru, na jednej strane by som písal plusy a na druhej mínusy, tak určite by plusový zápis bol omnoho dlhší. Najdôležitejšie, čo si najviac cením, bolo to, že som si vypestoval zmysel pre zodpovednosť – hlavne zodpovednosť za vykonané činy. Za prečiny sme boli okamžite trestaní, takže spätná väzba fungovala okamžite. Museli sme rešpektovať našich veliteľov, hoc boli poniektorí na tom hodne biedne, čo sa týka výšky IQ – veľmi poučné aj pre civilný život. Nepoznali sme slovo nedá sa, nechce sa mi, končím – dávam výpoveď, odísť nebolo kam – mama a tata boli ďaleko 🙂 . Nebolo ako si presadiť svoj názor a popravde nikto naňho nebol ani zvedavý. Na druhej strane, som musel tráviť čas s tými istými spolubojovníkmi, čo ma naučilo brať kamarátov takých, akí sú, aj s chybami. Ak by som to všetko zhrnul, tak jednoznačne som sa naučil samostatnosti a zodpovednosti.
Nikomu túto anabázu neprajem zo zlomyseľnosti, ale dnešným mladým mužom by som ju naordinoval. Potrebujú to tak, ako sme to potrebovali my a veru si myslím, že aj viac, lebo dnešná doba je oveľa náročnejšia. Náročnejšia na psychickú odolnosť, na sebadisciplínu, samostatnosť, orientáciu. Nedá mi nespomenúť aj fyzickú zdatnosť, lebo keď vidím mladého, zdravého, ale mľandravého, či dokonca tučného chlapa, nemám z toho dobrý pocit.
Rozdiel vo vnímaní badám aj čo sa týka rešpektu pred uniformou – pre mňa je uniforma synonymom autority. Tým nemyslím len policajné zložky, ale všetky uniformované kategórie – hasiči, zdravotné sestry, SBS, železničiari. Kedysi mali uniformu vodiči MHD v povinnej výbave – mali väčší rešpekt, ako dnes, keď električku vedie mladík v bermudách. Viem, je to pohodlnejšie, ale v dnešnej dobe klimatizovaných kabín je to neprístojné. To už som ale odbočil do inej problematiky.
Možno sa mýlim. Možno sú naši mladí tak vyspelí jedinci s tak veľkým egom, že tú „zelenú pakáreň“ nepotrebujú a bola by to len strata času, nakoľko by mala na nich kontraproduktívny, neblahý vplyv. Mohla by narušiť ich kontinuálny vývoj individuálnej osobnosti a autority.
Čo poviete?