Všimli ste si niekedy a zamysleli sa nad tým, ktorá veková/sociálna skupina má najmenej času a snaží sa tento stav zvrátiť, či aspoň zredukovať vo svoj prospech? Možno mnohí máte názor, že najhektickejší život majú mladí ľudia, deti sa často ponáhľajú, aby im niečo preveľmi dôležité neušlo. Nuž neviem, štatistiky na to neexistujú, ani kritéria, ktorými by sa dal takýto jav charakterizovať. A popravde by to bolo k ničomu. Ja ako jedinec v aktívnom veku pochopím, keď sa treba poponáhľať v práci s robotou, splniť stanovené termíny. Ak ja niečo nestihnem, alebo ak by som mal prísť neskoro na dohovorený termín, tak to vnímam ako svoju morálnu prehru – a je mi hanba. Preto sa niekedy veru ponáhľam aj ja 🙂 .
Jedno, čo ale nepochopím, sú ponáhľajúci sa, schvátení a udýchaní dôchodcovia. V podvedomí ich volám Speedy Gonzálesovia. Nie je ich veľa, ale tak markantne vyčnievajú, že niekedy vnímam celú najstaršiu generáciu, ako netrpezlivých, pachtiacich sa pretekárov s podpornými prostriedkami, ako sú oporné palice, špacírky, či barle. Nechcem dehonestovať naších dedkov a babičky, len nechápem, kam sa furt ponáhľajú … na cintorín? Na to je času dosť, ten predsa neutečie.
Tuto nedávno, bol som u svojho zubára. V ten deň som bol prvý pacient. V ordinácii som si to „užíval“, asi hodinu. Za ten čas sa v čakárni nazbieralo zo päť pacientov. Keď som vychádzal z ordinácie, z čakárne proti mne vyrazili dvaja dôchodcovia – frontálny útok, dvojblok s cieľom dobiť ordináciu, kto z koho. Bol to starší pán, taký vechtík a staršia dáma, taká sušienka. Ja som sa im zrejme videl ako prekonateľná prekážka, ale prerátali sa. Vytvoril som si pred sebou trochu životného priestoru a hovorím: „Moment, moment. Pacientov si sestrička zavolá, počkajte chvíľu.“ Kým som to týmto dvom spoluobčanom vysvetľoval, tretí dôchodca sa zatiaľ dral do dverí ordinácie za mojim chrbtom. Toho sa snažila sestrička vytlačiť zo zárubne so slovami „Moment!“, ale neporadila si. Pánko sa vtlačil aj so sestričkou do ordinácie a zabuchol za sebou dvere. V čakárni ostalo ticho. Dvom neúspešným okupantom bolo do plaču … neúspech bolí. Pani dôchodkyňa, si sadla so slovami:“Ja si chcem len vyskúšať protézu“. Hmm, zaujímavé, takže žiaden akútny stav spojený s bolesťou. Bolo mi to smiešne, malicherné a detinské.
Takéto príbehy z čakárni, obchodov, či v dopravných prostriedkoch sú skôr na úsmev a vždy si pri nich poviem – nikdy sa nesmiem dostať do takéhoto stavu. To čo nestihnem v aktívnom živote, predsa nedobehnem na dôchodku (ak sa ho vôbec dožijem). Horšie ale je, ak takýto Speedy Gonzáles v seniorskom veku má snahu urýchliť svoju životnú púť v cestnej doprave. Ako chodec. Poväčšinou prechod pre chodcov nevyužíva, lebo je to preňho priďaleko, takže prebieha cestu bárskde. A keď už prebieha, tak nie kolmo na cestu, ale pekne zošikma, v diagonále, aby si ten adrenalín užil dlhšie a vy ako šofér, samozrejme tiež. V tej diagonále prechádza, ako ináč, chrbtom k blížiacim sa autám, aby to malo ešte väčšie grády. No a nebodaj keď na takéhoto Speedyho zatrúbite, tak sa dočkáte hrozby s palicou. Uff.
Takže milí dôchodcovia, sme radi, že Vás máme, dokázali ste v živote určite veľa (včetne našej výchovy) a mnohí ešte určite dokážete … ale prosím, neponáhľajte sa zbytočne. Ba vôbec. Nemáte už také rýchle reakcie, ani tak dobré zmysly ………………………………………. a hlavne to n e p o t r e b u j e t e
Ďakujem za pozornosť