Poznáte to … slušný mierny občan, povedzme náš susedko, si sadne do svojho „motora“ a v tom okamihu sa z neho stáva arogantný a cholerický účastník cestnej dopravy. Tak rýchlu premenu nedokázal ani Dr.Jekyll a mr.Hyde. Z ústretového suseda sa stáva sociopat. Pritom auto je technický vynález, ktorý hádam najviac ovplyvňuje náš súčasný život vo všetkých sférach. Mal by nás posúvať k niečomu lepšiemu, vyššiemu, nebojím sa povedať až ušľachtilejšiemu. Ale je to tak? Prdlajs … je to úplne opačne. Vraciame sa v dobe, koleso nášho mentálneho vývoja sa otáča späť. Proste sa v nás prebúdzajú základné teritoriálne vlastnosti – moje auto, moja cesta, moja diaľnica, moja zemeguľa.
Nie som psychológ, ani psychiater. Dokonca ani dopravný expert, ale usledoval som jeden aspekt v chovaní naších vodičov. V tých najväčších autiakoch, sa jazdí s najväčšou aroganciou, čo je proti logike. Predsa keď mám v rukách tank, tak s ním musím manévrovať mimoriadne citlivo, aby som nikomu neublížil, či nezničil jeho majetok. Netvrdím, že je to pravidlo, ale niekedy mám dojem, že je povinnosť vodiča auta-mastodonta správať sa teritoriálne.
Ja mám malé auto. Som si vedomý tohto handicapu. Som si vedomý výhody veľkých áut – bezpečnosť, silný motor, dobrý výhľad, pocit „nadčloveka“ na sedadle šofina. Musím si byť vedomý týchto faktov ak chcem prísť domov v poriadku. Poznám fyzikálne zákony a poznám aj zákon o „Väčšom psovi“. A práve v tom to je. V tom malom aute som sa naučil predvídať, nepodceňovať situáciu na ceste, nepreceňovať seba a druhých už vôbec nie. Ale čo sa vodič v malom aute musí naučiť ako prvé? Je to tolerancia. Problém nestojí či sa to má naučiť, alebo nie, ale jednoducho musí. Inak má problém. A ja to z toho môjho vozítka vidím – ohľaduplnosť vodičov malých áut. Nedávajú prednosť len megadžípom, SUV-čkám, či limuzínam, ale aj chodcom, cyklistom. Keď si my, z tých malých áut, dávame prednosť, aj si kývneme, poďakujeme,niekedy blysne úsmev, niekedy blyknú svetla, ako poďakovanie. Úsmevu z 2,5 tonového 3 litrového trhača asfaltu sa dočkáte málokedy – za dymovými sklami poväčšinou vidíte len zdutú hubu „nadčloveka“ a Vy máte pocit, že ste neviditeľný, v lepšom prípade priehľadný.
Každý, nech si dopraje, po čom najviac pasie. Len nech ho dosiahnutie určitej méty nedehonestuje na úroveň nižšiu, ako mal pri samotnej snahe o jej získanie. Potom je to buď špatne vybratá méta, alebo chyba je v systéme.