ZOH – máme ich predo dvermi. Stačí ich otvoriť a vpustiť namakaných športovcov do svojej bedni. Novodobé OH. Pri ich zrode mal ich krstný otec Pierre de Coubertin víziu a veľké nádeje. Veľa sa zrealizovalo, ale mnohé z toho sa časom pretransformovalo do iných polôh.
Jedna zo základných myšlienok, podmienok, bola tá, že športovci musia byť amatéri. Začalo to dobre. Skutočne prví borci a dlhé desaťročia aj ďalší, boli na tejto platforme.
Aj keď … ?!?
My starší si pamätáme, aký bol náš vrcholový pseudoamatérsky športovec. Buď makal za DUKLU /vojenské športové kluby/, alebo za klub pod hlavičkou výrobného podniku. Princíp bol ale rovnaký – borec mohol nepretržite trénovať a závodiť bez akýchkoľvek časových obmedzení. Tí športovci, ktorí boli vedení ako zamestnanci podniku videli z celej fabriky iba výplatné okienko a ešte dostávali bokom, cez rôzne vnútropodnikové fondy. Takže skutočne neprofesionáli? Neviem, ako to riešili za železnou oponou /vlastne pred ňou :-)/, ale určite tam boli rôzne machinácie – sponzori, reklama atď. Takže farizejstvo na oboch stranách.
V súčasnosti je myšlienka amatérskych športovcov na OH hodne vyblednutá, nepodstatná a nepredstaviteľná. Hádam to prospieva účelu, ak nazývame veci pravým menom a netvrdíme, že vidíme modrú farbu, keď hľadíme do žlto-čierno prúžkovanej. Dnes temer všetko začína a končí peniazmi. Tak prečo nie aj Olympiáda.
Športu zdar a OH zvlášť!