S tetovaným človekom som sa prvý krát stretol ako decko. Boli to obaja moji starí otcovia a mnohí z ich generácie (ročníky okolo 1900). Tetovanie bolo na predlaktí jednej ruky, pričom motívy boli akoby ich vytvoril jeden umelec – vkusná kvetina s letopočtom. Bola to pamiatka na základnú vojenskú službu, alebo v horšom prípade na vojnu. To tetovanie k nim patrilo a charakterizovalo dobu, ktorou prešli. Nebola ľahká.
Úplne iná komunita potetovaných bola povojnová generácia. Tetovanie sa robilo v tej dobe len v base, takže malo úlohu výstražných mimikry. Takýmto ľuďom bolo lepšie sa vyhnúť, lebo tetovanie bola výstraha typu: sedel som, prešiel som tvrdou školou, tak pozor na mňa…fungovalo to. Tieto tetovačky boli poväčšinou pekne prevedené a precízne vydetailované (v base bolo zrejme na to času dosť).
Generáciu súčasných potetovaných mužov a žien neviem pochopiť. Neviem pochopiť význam obrázkov, resp. akýchsi čiar a čakier na mladých, pekných telách. Nemá to žiadnu charizmu, žiaden význam ani hĺbku. Myslím že to mnohokrát nič neznamená ani pre majiteľa obrázku. A je to čím ďalej výraznejšie – počmáraná plocha je väčšia, linky sú hrubšie. Ľudia si nechávajú už tetovať krk, ba videl som potetovaný aj koreň nosu. Salónny produkt, kozmetická úprava, ktorá sa nedá zmeniť, zmazať, vynoviť podľa nového trendu.
Ale je to zrejme obraz doby – v mnohom je doba plytká, tisícročné hodnoty sú bagatelizované, žije sa rýchlo. Mnohé veci, s ktorými prichádzame do styku nemajú žiadnu minulosť, ani budúcnosť. To je fakt, ale prečo niektorí musia súžitie s touto dobou prezentovať na svojom tele, to proste nepochopím. Ja to vnímam tak, že telo som dostal z akejsi požičovne – pekné, čisté, nové a je na mne, aby som sa oň pekne staral a udržoval ho v dobrej forme (iné nedostanem). Raz ho budem musiať vrátiť späť na vešiak. Tak prečo mám po ňom čmárať, ako nezbedný sopľoš? Čo by mi v tej požičovni povedali pri návratke?